Vojna ruží v Anglicku I. časť - Pád Lancasterovcov.

TIGROARCHÍV Róberta Sinaia

Richard Plantagenet, vojvoda z Yorku, zdvihol ruku a zastavil koňa. Mierne sa naklonil k vikomtovi Bourchierovi a prikázal mu, aby zaviedol vojsko do polí, nachádzajúcich sa po oboch stranách cesty. Potom znova popchol koňa a nasledovaný niekoľkými grófmi a lordami prešiel trochu dopredu, aby na mestečko St. Albans videl lepšie. Máj roku 1455 nebol veľmi daždivý, väčšinu dní sa na oblohe prevaľovali mraky, zakrývajúce slnko.

Vojvoda na malej vyvýšenine potiahol uzdu a zahľadel sa dopredu: „ Ak kráľ príjme moju žiadosť, rozpustím vojsko a pokorne prídem na zasadnutie kráľovskej rady do Leicestru. Ale len ak kráľ Henrich VI. prepustí zo svojich služieb toho podlého a neschopného vojvodu zo Somersetu. Potom prídem a kľaknem si pred kráľa ako pred mojím pánom a panovníkom celého Anglicka. “
„ Tak Henrichovi veríš? “ nachýlil sa v sedle gróf Warwick, hladkajúci koňovi mohutný krk. „ Mal by si mať na pamäti, že úklady proti tebe a Norfolkovi strojil už pred dvoma rokmi. Nemá ťa rád a v hlave to má trochu pomotané. Hovorí sa, že jeho dedo, Karol VI. Francúzsky, bol úplný blázon. Veď len uváž, čo s Henrichom urobila správa, že sme prehrali pri Castillone. Rok a pol takmer nepovedal slovo. Teraz sa mu rozum znova vrátil, no prvé čo urobil bolo to, že ťa zbavil regentstva. “
„ To mu našepkal Somerset, “ nevzrušene povedal York. „ Aj kráľovná Margaréta z Anjou. Kráľ je slabý, ovláda ho kto chce. Lancasterovci boli vždy dobrí panovníci, ale teraz... Anglicko je vyčerpané vojnou s Francúzskom, teraz najviac treba, aby bol kráľovi nablízku silný muž, ktorý ho zbaví tých judášskych radcov, čo si beztrestne plnia vrecká. Je mojou povinnosťou chrániť kráľovstvo a kráľa. “
„ Preto sa proti nemu staviaš so zbraňou v ruke, vojvoda? “ so skrývanou výčitkou sa opýtal Warwick. „ Pozri na ten les zástav a korúhví, čo si sem priviedol. Najstaršie anglické rody pritiahli za tebou, aby ukázali päste iným najstarším rodinám, s ktorými majú nevybavené účty. Chceš slúžiť kráľovi a pritom si mu zahradil cestu chlapmi v železných košeliach... “
„ Vyžadujú si to okolnosti, “ trochu podráždene reagoval vojvoda. „ Nebojujem proti kráľovi, ale proti Somersetovi. Už dlho ma ponižuje a nemôžem to nechať bez povšimnutia. V kráľovskej rade niet miesta pre oboch. Buď York alebo Lancaster. Ak sa mi podarí Somerseta odstrániť, Boh nado mnou je svedkom, že moja ruka nikdy nesiahne na kráľovu štandardu. “
„ Tak to má byť, “ zvážnel Warwick. Chcel ešte niečo povedať, no predbehol ho gróf zo Salisbury: „ Prichádzajú heroldi, ktorých si poslal vyjednávať ku kráľovi. Netvária sa veľmi veselo... Čo je? Čo sa stalo? “
„ Kráľovské vojsko tiahne sem, “ oznámil jeden z heroldov, len čo priklusal. „ Vojvoda, kráľ odkazuje, že sa máš podrobiť a máš rozpustiť družiny všetkých pánov čo prišli s tebou. Ak vztiahneš proti nemu ruku, dopustíš sa vlastizrady. A ešte, že tvoje majetky prepadnú korune. “
„ To povedal kráľ? “ zamračil sa York. Herold zavrtel hlavou: „ Nie, ku kráľovi nás ani nepustili. Somerset nám povedal, že kráľ je unavený... “
„ Takže to ten všivák! “ zaburácal vojvodov hlas. „ Henricha si tam drží na okrasu... Každé ďalšie vyjednávanie je zbytočná strata času. Roztiahnite bojovú líniu pred mestom! Počkáme na kráľovských! “

**********************************

Keď kráľovské vojsko obsadilo St. Albans, Warwick vyrazil prvý. Jeho bitevný šík sa zavlnil kopijami a rôznofarebnými zástavami, medzi ktorými sa skvelo vynímal jeho heraldický medveď a napadol kráľovských lukostrelcov zboku. Vojvoda z Yorku zaútočil priamo do stredu mesta a na trhovisku v St. Peter začal boj muža proti mužovi. Meče a strašné vojnové sekery s chrapľavými výkrikmi rytierov dopadali na brnenia a zem sa začala skrápať krvou. Warwick poháňal svojich ozbrojencov: „ Lezte do záhrad! Zvaľte ploty! Bočnými uličkami sa dostaneme na trhovisko!.. . Za mnou! Ponáhľajte sa, vojvoda z Yorku potrebuje pomoc! Strieľajte ponad strechy! “
Šípy svišťali z jednej strany na druhú a v krutej reži padali urodzení rytieri vedľa obyčajných družiníkov. Víťazstvo sa však začalo kloniť na Yorkovu stranu. Na trhovisku vojvoda mečom odvracal údery a zrazu si uvedomil, že kráľovskí ustupujú. Z plných pľúc zakričal: „ Bite ich! Utekajú!.. . Aha, Buckingham. Stoj, ty oplan! Postav sa mi tvárou v tvár ako chlap! “
„ Vzdávam sa...nemôžeš ma zabiť, už nemám zbraň, “ úpenlivo prosil vojvoda z Buckinghamu. York si znechutene odpľul: „ Tfuj... Berte mi z očí toho zbabelca... Chyťte mi Somerseta! Živého! “
„ Ten už nežije, “ zvolal gróf Salisbury. „ Dobili ho tamto pri krčme. Ale mám naliehavejšiu správu. Našli sme kráľa. “
„ A kde je? “ planuli oči Yorkovi. Spotený Salisbury ukázal mečom na druhú stranu trhoviska: „ Tam je, za kováčskou vyhňou. Jeho stráž utiekla. “
„ Zbabelci, “ pohrdlivo poznamenal vojvoda. „ Rýchlo ma tam zaveď. Nájdite Warwicka a pošlite ho za nami! Poďme! “
Keď York dobehol k vyhni, uvidel žalostný obraz. Kráľ sedel na zemi vedľa nedbalo pohodenej kráľovskej korúhvi a vyplašene žmurkal očami. York pred ním zapichol meč do zeme a padol na kolená: „ Vaše Veličenstvo. Ukladám svoj meč k nohám najvyššieho panovníka tejto krajiny. Zákerní chamtivci, ktorí Vašu Výsosť až doteraz obklopovali, sú porazení a ja sa vám vydávam na milosť. “
„ Môj pane, “ vysúkal zo seba kľačiaci Warwick, ktorý sa len pred chvíľou zjavil pri Yorkovi. „ Sme vašimi ochrancami, no len vaša slobodná voľba môže rozhodnúť, či prijmete naše meče. “
Henrich VI. meravo hľadel na bielu ružu vyšitú na Yorkovom plášti a zdal sa byť veľmi zmäteným. Po chvíli zdvihol oči a pozrel do vojvodovej zašpinenej tváre, po ktorej stekal pot: „ Vojvoda z Yorku... Som zranený, vojvoda. Myslíte, že zomriem? “
York sa postavil a otočil kráľovi hlavu: „ Preboha, krváca na krku. Zavolajte felčiara, rýchlo!.. . Nemusíte sa obávať, Veličenstvo, je to len škrabnutie. Asi vás trafil šíp... Zdvihnite ho! Odneste ho tamto do domu!.. . Opatrne. Z cesty!.. . Warwick, všetko to tu vyčisti. Čo neutieklo, pobi a potom postav stráže. Musím sa postarať o kráľa. Zajtra ho odvezieme do Londýna. “
Po týchto udalostiach bol York dosť silný na to, aby v parlamente presadil seba ako protektora kráľovstva. Dlho ním však nebol. Lancasterovci sa rýchlo spamätali a kráľ, ktorý sa začiatkom roka 1456 zotavil z ďalšej psychickej depresie, na popud kráľovnej Margaréty Yorka znova odvolal.

**********************************

Ťažké dvojkrídlové dvere do zasadacej miestnosti parlamentu vo Westminsteri sa otvorili a dovnútra vpochodovali zbrojnoši v heraldických farbách vojvodu z Yorku. Kráčali dôstojne a v rukách niesli rozvinuté zástavy, na ktorých svietili Yorkove biele ruže v rôznych veľkostiach alebo Warwickove medvede, či Mortimerov biely lev a napäto čakajúcim lordom neušiel ani salisburyovský erb. Niekoľko heroldov si nespokojne šomralo: „ Yorkova drzosť nemá hraníc. Vedľa svojich zástav pokojne nechal rozvinúť kráľovské ľalie a leopardy. To je neslýchané... Čo sa čudujete? Warwick obsadil celý Londýn a pri Northamptone zabil Buckinghama, Percyho a ďalších významných lancasterských pánov. Môže si robiť čo chce... No a čo. York drží Henricha VI. v Toweri a kráľovná Margaréta pred ním ušla do Walesu. Čo ho oprávňuje, aby takto konal? Je to obyčajný nafúkanec, ktorý prahne po kráľovskej korune... Pšt, tichšie, vchádza vojvoda z Yorku. “
Kordónom vojakov, ktorí lemovali cestu od dverí, so vztýčenou hlavou kráčal Richard Plantagenet, vojvoda z Yorku a za ním jeho oddaní spojenci. Warwick, Salisbury, Yorkovi synovia Eduard, gróf z March a Edmund, gróf z Ruthlandu a ďalší šľachtici. York došiel až k slávnostnému meču spravodlivosti, ktorí priniesli jeho vojaci a obrátil sa k ctihodným lordom: „ Mnohí z vás isto zatínajú päste, keď vidia moje zástavy v Londýne. Keď ich vidia priamo tu v tejto miestnosti a keď ich vidia hneď vedľa kráľovskej štandardy. Čo to asi tak môže znamenať?.. . Chcem milostivým lordom oznámiť, že dnes sa Anglicko dočkalo. Odstránil som všetkých chamtivcov a zločinných radcov z kráľovej blízkosti. Ich telá ležia na lúkach okolo Londýna, alebo jednoducho ušli pred spravodlivým hnevom. “
„ A kde je kráľ Henrich VI.? “ zaznela zo strany lordov odvážna odpoveď. York nezisťoval kto bol ten odvážlivec, ale hrozivo vrhal pohľady do pléna: „ Kráľova duševná rovnováha si vyžaduje neustálu opateru, preto je v Toweri. Strážený, aby ste lepšie rozumeli... Vrátil som sa z Írska, kde ma vyhnala kráľovná, lebo ma nenávidí. Toto som si vyslúžil za to, že som oddane bojoval v mene kráľa Henricha vo Francúzsku. Nešetril som majetku, ani života za záujmy Anglicka, no zakaždým sa mi dostalo len opovrhnutia a poníženia od mužov, čo obklopovali kráľa a nakoniec aj od neho samotného. Tamto sú muži, ktorí takisto museli nechať svoje majetky a práva nepriateľom a ujsť z vlastnej krajiny, ktorá už akoby o ich služby nestála. Len sa opýtajte grófa Warwicka alebo Salisburyho ako dlho museli sedieť v Calais, dokým sa mohli vrátiť domov. Aj tak to museli urobiť so zbraňou v ruke. Tomu všetkému teraz bude koniec. Ja budem novým kráľom. Ja. Richard Plantagenet, vojvoda z Yorku. “
Sála zašumela od prekvapenia, no zašumeli aj Yorkovi najbližší spojenci Warwick a Salisbury. Boli prekvapení rovnako ako pairovia v parlamente, no nechceli lancastrovcom ukazovať slabosti. York už aj tak nehovoril dlho. Keď parlament opúšťal, zámerne sa Warwickovmu aj Salisburyovmu pohľadu vyhýbal. Do konca roku 1460 chýbali necelé tri mesiace.

**********************************

„ Jasper Tudor s Wiltshirom sú nám v pätách, “ oznámil ráno 2. februára 1461 sir Devereux Yorkovmu synovi Eduardovi, grófovi z March, keď jeho vojsko táborilo pri Mortimer´s Cross. 19-ročný Eduard iba nepatrne pohol hlavou: „ Počkáme ich tu. Lancastrovcom smrť môjho otca nedarujem. Odvedieme vojsko k tamtej vyvýšenine. “
Eduardov najbližší priateľ Viliam, lord Hastings, sa zamyslel: „ Už dlho si lámem hlavu nad tým, čo sa pri Wakefielde vlastne stalo. Nemôžem tomu uveriť, že vojvoda z Yorku a Salisbury sú po smrti. Keď sme odchádzali z Londýna tvoj otec mi povedal, že si ide na svoj hrad Sandal oddýchnuť a že po Vianociach odíde na svoje statky. Snáď veril, že sa už bojovať nebude. “
„ On bojovať nechcel, “ zašomral Eduard, meravo hľadiaci niekam na východ. „ Pamätáš sa koľko výčitiek si vypočul od Warwicka a Salisburyho, keď v Londýne oznámil, že chce byť kráľom? Všetci ho prosili a odrádzali, aby to nerobil. Vlastne aj ja som s ním nesúhlasil. Nakoniec vyhovel lordom a podriadil sa Henrichovi VI. s podmienkou, že kráľ ho ustanoví svojím dedičom. Princa Eduarda Henrich vydedil a naša rodina dostala naspäť všetky majetky. “
„ Hm, preto sa vojvoda nádejal, že lancasterovci stiahnu chvost, “ ozval sa lord Dudley. „ Lenže tá francúzska beštia Margaréta z Anjou začala vo Walese s Tudorom zbierať vojsko a lancasterovci s veľkým vojskom pritiahli k Sandalu. Nechápem prečo sa tvoj otec dal z hradu vylákať až k Wakefieldu. Nikdy by ho neboli spoza tých múrov dostali. Mal počkať na nás a Warwicka. “
„ To sa teraz hovorí veľmi ľahko, “ odvrkol Eduard. „ Ja ho chápem. Musela v ňom zovrieť žlč, keď videl trúfalosť a drzosť kráľovnej Margaréty. Uvedomil si, že tá bude bojovať všetkými prostriedkami, len aby vydobyla korunu svojmu synovi princovi Eduardovi. Kráľa Henricha už aj tak dávno odpísala, veď vlastne vládla namiesto neho. Ale ja pomstím svojho otca a nedovolím, aby jeho smrť bola márna. Vo Francúzsku naša rodina platila lukostrelcov a žoldnierov. Môj otec vyšiel skoro na mizinu a Henrich mu za to nedal ani libru... Vojna bude pokračovať. Somersetov syn vedie kráľovské vojsko a ja povediem Yorkovo. “
„ Ach, zlé časy zažíva táto krajina, “ vzdychol sir Devereux. „ Otcovia, ktorí bojovali proti sebe sú mŕtvi a teraz bojujú synovia. Nenávidia sa a budú sa biť, dokým bude žiť jediný York alebo Lancaster... “
„ Pozrite na oblohu! “ vyskočil zrazu Eduard. „ Vychádzajú tri slnká naraz, vidíte to? To je znamenie. Znamenie sv. Trojice. “
„ Och, pane Bože, “ zbožne padol na kolená lord Hastings, na ktorého prírodný úkaz zapríčinený lomom slnečných lúčov v kryštálikoch mrazivého vzduchu, veľmi zapôsobil. Eduard spínal ruky k nebu: „ Nebesá nám posielajú znamenie trojjediného boha. Môj otec je mŕtvy, ale zostali sme traja bratia. Áno, to je ten odkaz. Mám pokračovať v boji spolu s Jurajom a Richardom. Boh si to tak praje a žehná nášmu víťazstvu. Odteraz chcem mať žiariace slnká na korúhvi... Tudor, príď čo najskôr! Čakám ťa! “

**********************************

Ráno sa hmla rozplynula a Eduard s ostatnými grófmi sledoval kľukaté prúdy kráľovského vojska smerujúce k Mortimer´s Cross. Podľa zástav rozoznávali lancasterských pánov a čakali, kedy sa nepriateľské vojsko zošikuje. Napokon sa Eduard zdvihol v sedle a vytiahol meč: „ Ideme! “
Popchol koňa a vyrazil vpred. Yorkistickí páni ho nasledovali a vzduch sa razom naplnil dupotom koní a trepotaním zástav. Lukostrelci vystrelili niekoľko sálv a lancasterské zomknuté rady zasypali mračná šípov. Slabo chránení pešiaci z Walesu padali ako klasy a vzápätí do nich vrazili Eduardovi rytieri. Yorkov syn postupoval pod svojou korúhvou: „ Žiariace slnká osvetľujú víťazstvo! Zatlačte ich do rieky! Bite ich! “
Hasting bojoval hneď vedľa kráľa a odrážal kráľovských vojakov, ktorí Yorkovho syna spoznali. Eduard, veľmi zručný bojovník, hnal svojich družiníkov stále dopredu, až ho musel Hastings niekedy horko-ťažko vysekávať z húfov lancasterských žoldnierov: „ Eduard, vráť sa!.. . Do čerta! Rýchlo za ním, dokým ho nerozsekajú!.. . Ááá, tu máš... Uf, Eduard, priveľmi riskuješ... “
„ Zdá sa, že stred povolil, “ náročky Eduard prepočul výčitku. „ Nájdi Dudleya a povedz mu, aby hnal túto zberbu a vystlal nimi waleskú hranicu. Ja idem za tým lotrom Tudorom... “
„ Eduard! “ zvolal prichádzajúci sir Devereux. „ Chytili sme starého Tudora. Jeho syn Jasper ušiel hneď ako mu padol zástavník. Celé pravé krídlo uteká k Wigmoru. Naši vojaci dobýjajú všetko, čo im príde pod ruky. Čo mám urobiť so starým Owenom? “
„ Daj ho sťať pri najbližšom pni, “ bez rozmýšľania prikázal Eduard. „ O jedného Tudora bude menej. A vojakom prikáž, aby zabíjali len šľachticov. Obyčajným vojakom len zoberte zbrane a pošlite ich domov... Poďme, musíme sa čo najskôr spojiť s Warwickom. “
Eduardovo víťazstvo bolo dokonalé a nezatienila ho ani Warwickova porážka pri St. Albans. Gróf z March potom triumfálne vtiahol do Londýna a 4. marca 1461 bol ako Eduard IV. vyhlásený za kráľa. Koncom marca pri Towtone, v najväčšej bitke na anglickom území, porazil lancasterovskú armádu kráľovnej Margaréty. Tá ušla do Škótska a nový kráľ sa ujal vlády.

**********************************

Stráže odklonili halapartne a vpustili prichádzajúceho ku kráľovi. Poznali ho veľmi dobre. Bol to Richard Neville, gróf z Warwicku a jeho rýchle kroky prezrádzali, že je buď rozhorčený, alebo má pre kráľa dôležitú správu.
Eduard IV. ho očakával. Stál s rukami za chrbátom v jednej z ponurých westminsterských siení, kam zubaté septembrové slnko prenikalo len veľmi ťažko. V duchu rátal Warwickove kroky, pričom na grófa neprestajne upieral svoj pohľad. Očakával výčitku a aj sa dočkal: „ Môžeš mi vysvetliť, čo to malo znamenať, Eduard? Prídeš si na zasadanie kráľovskej rady a jednoducho oznámiš, že si už 4 mesiace ženatý. “
„ Mám na to snáď právo, “ ohradil sa Eduard IV. , pričom ruky stále nechával za chrbátom. „ Veď ty sám, milý bratranček, si mi neustále vyhadzoval na oči, že hýrim so ženskými a žeby som sa konečne mal oženiť. “
„ To áno, ale prečo si si vybral bezvýznamnú lady Greyovú? “ trochu priďaleko zachádzal Warwick. Eduard konečne spustil ruky vedľa tela: „ Ovládaj sa, Warwick! Hovoríš o budúcej kráľovnej. Ja Alžbetu Greyovu ľúbim, rozumieš? Ľúbim ju. A nikomu nedovolím, aby ju urážal. Ani tebe... Vždy si pevne stál na strane môjho otca, pomáhal si aj mne poraziť lancasterovcov, za čo si ťa nesmierne vážim, ale som kráľom. Rozhodujem sa sám. “
Warwickovi plameň v očiach trocha pohasol a snažil sa pôsobiť pokojne: „ Prepáč, Eduard... Mňa len trochu zarazilo... Mohol si sa aspoň zmieniť...bol by som ti poradil. Výber kráľovskej nevesty je viac menej politickou otázkou... “
„ Viem, čo chceš povedať, “ otočil sa kráľ a kráčal kamsi do stredu miestnosti. „ Sobášom sa uzatvárajú spojenecké zmluvy, urovnávajú staré spory, alebo zveľaďuje majetok. Tak si si to predstavoval?.. . Koho si mi vybral ty? No povedz. “
„ Nuž, zdalo sa mi, “ opatrne urobil gróf krok vpred, keď uvidel, že kráľ zostal stáť uprostred sály, „ že svadba s lady Bonou zo Savojska, švagrinou francúzskeho kráľa Ľudovíta XI. by Anglicku priniesla veľmi prospešné spojenectvo s Francúzskom. “
„ Hm, možno, “ znova si Eduard chytil ruky za chrbátom. „ Lenže veľmi ľahko by sa mohlo stať, žeby sme si znepriatelili burgundského vojvodu. A to je neprípustné. Vládnem tri roky a za ten čas sa mi podarilo túto krajinu dať ako tak dokopy. V zemi znova panuje zákon a poriadok a konečne sa začal hýbať aj obchod. Naša vlna sa výborne predáva v Burgundsku a Flámsku. Nemám záujem na tom, aby znova tiekla anglická krv. Veď ešte len nedávno sme odrazili ďalší útok lancasterovcov zo Škótska... Nič iné si neželám viac, ako pokoj v tejto krajine. Preto mojou ženou bude Alžbeta Greyová z rodiny Woodvillovcov. “
„ Ale kráľovská rada s tým nebude súhlasiť, “ rozhorčene povedal Warwick. Teraz vybuchol už aj kráľ: „ Kašlem na kráľovskú radu a aj na parlament... Čo vlastne chceš, Warwick? Čo chceš, povedz mi to. Chcem to počuť. “
„ Chcem ti iba dobre poradiť, nič viac, “ drzo pozeral gróf na kráľa. Eduard privrel oči: „ Ty mi chceš poradiť? Ty, najsilnejší muž Anglicka, ktorý zastávaš najvýznamnejšie úrady a veliteľské posty, mi chceš iba poradiť? Len obrovská ctižiadosť môže priviesť muža ako ty pred kráľa, aby mu do očí vmietol nespokojnosť s jeho rozhodnutím. Nie, ty mi nechceš radiť... Preto sa ťa ešte raz pýtam. Čo vlastne chceš? “
Warwick mlčal, len v očiach sa mu zračili akési zvláštne odlesky vzpurnosti a samoľúbosti. Eduard IV. podišiel k nemu a dýchol mu rovno do tváre: „ Varujem ťa, Warwick. Varujem. “

**********************************

Rozpory medzi bývalými spojencami, kráľom Eduardom IV. a grófom z Warwicku sa neustále prehlbovali, kým v roku 1469 Warwick proti kráľovi nevystúpil otvorene. Eduard predvídavo rozpustil svoje vojsko a dal sa pod ochranu biskupa Juraja Nevilla, lebo správne predpokladal, že jeho bratranec sa neodváži siahnuť na autoritu cirkvi. Bolo to naozaj tak, čo Eduard využil. Naklonil si Warwickovho brata, grófa Montagua a spoločne s ním sa vrátil do Londýna, aby opäť uchopil oťaže vlády. Kráľ pozval grófa do Westminsteru a povedal mu: „ Veľmi ma teší, že sme našli spoločnú reč. Som presvedčený, že ste rovnako veľký muž ako váš brat, gróf z Warwicku. O vašej politickej obratnosti svedčí aj skutočnosť, že ste sa, povedzme v príhodnej chvíli, postavili na stranu právoplatného kráľa. “
„ Myslím, že na minulé hriechy môžeme zabudnúť, “ sucho poznamenal Montagu. Vedel, že za svoje služby dostane odmenu, akú mu jeho brat zaručiť nemohol. „ Gróf z Warwicku je nahnevaný, že uprednostňujete príbuzných kráľovnej a zvýhodňujete Woodvillovcov pred Nevillovcami. Ja na nich nežiarlim a nesúhlasím s názorom môjho brata. Zdá sa mi, že to trochu preháňa a nevie si rady. Mal v rukách Vaše Veličenstvo aj bývalého kráľa Henricha VI. a zaváhal. “
„ Vy by ste nezaváhali, však, “ usmial sa kráľ. „ Dali by ste mi zotnúť hlavu hneď, ako by ste ma chytili, nie je tak? “
„ Ako myslíte Veličenstvo, “ vyhýbal sa odpovedi Montagu. „ Na druhej strane, sám vidíte, že nie všetci Nevillovci sú mocichtiví. Mne stačí džentlmenská dohoda. Anglicko už 130 rokov prelieva krv a teraz navyše vlastnú. Vojna stojí peniaze a to neprospieva nikomu. Šľachtici sa chcú vrátiť na svoje statky a venovať sa obchodu. Tak ako ja. Dúfam, že kráľovské slovo platí. “
„ O tom nemožno pochybovať, “ prehlásil Eduard. „ Váš syn Juraj Neville sa ožení s mojou dcérou Alžbetou a aby sa o ňu mohol dôstojne postarať, dostane vojvodstvo Bedford. A vám vyberiem nejaké pozemky na prilepšenie. Povýšim vás na markíza čím vzratie váš vplyv aj príjmy. Myslím, že vaša lojálnosť toľko stojí. “
„ Nepochybne, Veličenstvo, “ prisvedčil Montagu a vstal. „ Váš brat, vojvoda z Clarence, tiahne s Warwickom a zabíja Woodvillovcov vo waleskom pohraničí. Je to pre vás isto nemilá záležitosť. Ak bude treba, dajte mi vedieť. “
„ Dúfam, že k tomu nedôjde, “ rýchlo dodal kráľ. „ Pošlite svojmu bratovi odkaz nech príde na decembrové zasadnutie kráľovskej rady. Zaručujem mu bezpečnosť. Ak prestane bojovať, všetko mu bude odpustené. Po vašom rozhodnutí už aj tak nemá veľké šance. “
„ Spoľahnite sa, Vaše Veličenstvo, “ uklonil sa Montagu a nenáhlivo vykročil ku dverám.

**********************************

V polovici septembra roku 1470 zobudil kráľa Eduarda IV. náhlivý dupot jeho stráží. Do kráľovej spálne vbehol jeho brat Richard, vojvoda z Gloucestru: „ Eduard, vstávaj! Musíš okamžite preč! Warwick sa vrátil! “
„ Čo... čo sa deje? “ pretieral si oči kráľ. „ Veď je polnoc... Warwick? Veď ten predsa utiekol k francúzskemu kráľovi Ľudovítovi. Podliak, len čo som mu udelil milosť, znova vytiahol do poľa aj s tým naším vydareným bratom Clarencom. A s nimi všetci lancasterovci... Pred polrokom Warwick dostal príučku, ale asi mu nestačila. Pozrime sa. Ľudovít ho trocha posmelil a poslal ho naspäť. “
„ Warwick sa vylodil v Plymouthe, “ nástojil Richard z Gloucestru. „ Špehovia to už dlho predpovedali. Spolu s Clarencom tiahne na Londýn. Obliekaj sa! “
„ Eduard, čo to má znamenať? “ zjavila sa v kráľovej spálni kráľovná Alžbeta a vyzerala ustrašene. Kráľ, ktorému hneď začali obliekať šaty, tajac vzrušenie, odpovedal: „ To nič, drahá. Mám neodkladné záležitosti. Musím neočakávane odísť. Warwick. “
„ Preboha, Eduard, on sa chce pomstiť, “ rozvzlykala sa kráľovná a vrhla sa k manželovi. „ Počula som ako sa zhovárate. Viem, že sa blíži. Chce nám ublížiť. Kedy sa to už konečne skončí? Čakáme dieťa a ja sa noc čo noc budím z hrozných snov, že nás všetkých stínajú v Toweri. Hrozne sa bojím o deti... “
„ Upokoj sa, Alžbeta, “ chlácholil kráľovnú Eduard. „ Nič sa vám nestane... Dobre, už mi dajte pokoj, som oblečený... Zoberieš deti do Westminsteru k biskupovi Stillingtonovi, tam budete v bezpečí. Londýn mu brány neotvorí. Markíz Montagu Warwicka zastaví. “
„ Mal by si to vedieť, Eduard, “ zamiešal sa vojvoda z Gloucestru. „ Montagu prešiel na Warwickovu stranu hneď ako sa jeho brat vylodil. Nestrácajme čas... “
„ Do čerta, “ zahrešil Eduard a znova sa obrátil k svojej žene. „ Alžbeta prosím ťa, teraz ma dobre počúvaj. Musím odísť do Brúgg. Warwick ide po mojej hlave, vám nič neurobí. Požiadam burgundského vojvodu o pomoc a vrátim sa... Opatruj deti. Zbohom. “
Kráľ v rýchlosti vtisol Alžbete bozk na čelo a stratil sa vo dverách. Kráľovná so slzami v očiach počúvala vzďaľujúci sa hrmot zbroje mužov, ktorí Eduarda nasledovali.

**********************************

Kráľ Eduard IV. sa pomoci v Burgundsku dočkal. Vojvoda Karol mu poskytol peniaze na malé vojsko, s ktorým sa 14. marca 1471 vylodil na anglických brehoch. Warwick medzitým Eduarda zbavil kráľovských práv a všetkých majetkov a za kráľa znova dosadil Henricha VI. Eduardovi sa váhajúci lancasterovci neopovážili postaviť do cesty a tak 11. apríla vstúpil do Londýna ako kráľ. Warwickov útok nedal na seba dlho čakať.
O dva dni asi 30 km na severovýchod od Londýna sa po rozbahnených poliach pri Barnete proti sebe potácali ťažkoodení muži lancasterského a yorkistického vojska. Warwick sedel na koni hneď vedľa zástavníka a nad hlavami sa im trepotala korúhev s medveďom a rozoklaným žezlom. Len čo sa húfy zrazili, gróf sa obrátil k lordovi Tyrellovi: „ Gróf z Oxfordu vysunul pravé krídlo príliš nabok. Ak sa Hastings stočí za ním, môže pretnúť našu líniu. “
„ Mali by sme mu ísť so zálohou na pomoc, “ nadhodil lord, hľadiaci k ceste, vedľa ktorej sa mihali kopije, konské chrbty a šľachtické korúhvy. Warwick stiahol obočie: „ Ešte nie. Zdá sa, že Hastings ustupuje ku kráľovým šíkom. Ostanem radšej tu, nech mám svojho bračeka Montagua pekne na očiach. Nedá sa veriť nikomu. Clarence ma zradil hneď, ako sa jeho kráľovský brat zjavil pri Londýne. “
„ Tých 4000 chlapov teraz chýba, “ pritakal Tyrell. Warwick sledoval situáciu na bojisku a zrazu pevne uchopil uzdu: „ Exeter ustupuje! Musíme mu ísť na pomoc!.. . Vpred! “
Warwickovi rytieri zabodli koňom ostrohy do slabín a vyrazili za veliteľom. Hrozivo vpadli medzi vojakov vojvodu z Gloucesteru, ktorí Exetera prenasledovali, a mečmi, sekerami a kopijami sa pustili do krvavej práce. Vtom však kdesi vzadu zaznel výkrik: „ Napadli nás zozadu! Blížia sa kráľovské korúhvy so žiariacim slnkom, sme stratení! “
Warwick zvrtol koňa a zisťoval, čo sa stalo: „ To sú Oxfordove hviezdy, vy zbabelci! Počujete? Vráťte sa? Stojte! Vojvoda nám ide na pomoc!.. . “
„ Warwick, utekaj! “ varoval ho Tyrell. „ Montagu padol a kráľovskí dotierajú. Nemôžeme ich zastaviť. Aj Oxford už zdúchol... Ááá, Warwick... “
„ Preboha, Tyrell! “ zúfalo skríkol gróf, vyvaľujúc oči na šíp trčiaci z Tyrellovho krku. V tej chvíli pod ním padol kôň, no Warwick stačil vytiahnuť nohy zo strmeňov. Vôkol neho vládol chaos a zmätok, preto sa aj on behom pustil za utekajúcim vojskom. Čoskoro ho však dobehli Eduardovi ťažkoodenci: „ Aha, tamto beží Warwick. Ten s tým medveďom na prsiach... Za ním! “
Rytieri grófa raz-dva obkolesili a chytili. Jeden zo zbrojnošov sa na neho osopil: „ Vzdaj sa, Warwick! Nemáš šancu! Kráľ ti možno zachová život! “
„ Netáraj! “ odhodil prilbu gróf, pričom mu do tváre mu padlo niekoľko prameňov potom zlepených vlasov. „ Dobre viem, čo ma čaká. Môj bratranec mi nechá zotnúť hlavu na najbližšom pni. Takú radosť mu neurobím. Bojuj rytier! “
„ Ako chceš, Warwick! Na neho, chlapi! “
„ Ááá, “ zreval gróf, keď do neho vniklo niekoľko kopijí naraz a mŕtvy sa zvalil na zem. Lancasterovské vojsko bolo rozprášené.

**********************************

„ Ste už teraz spokojný, pane? “ meravo pred seba pozerala manželka Henricha VI. kráľovná Margaréta. Kráľ Eduard IV. si ju v ten deň, 21. mája, dal zavolať k sebe do Westminsteru a vychutnával víťazstvo: „ Skôr ja by som sa mal opýtať, či ste už konečne spokojná vy, madam... Vaše armády sú zničené a pri Tewkesbury bol dokonca zabitý aj Eduard, princ z Walesu, váš syn, následník trónu. Moji rytieri mi rozprávali, že ho spoznali veľmi ľahko. Toľko kráľovských znakov na zbroji nenosím ani ja... “
„ Nenávidím vás, pane. Nenávidím celé to vaše plemeno, “ škrípala zubami Margaréta. Eduard sa však nedal vyrušovať a pokračoval: „ Viete koho volal na pomoc, keď do neho zatínali meče? Clarenca, haha. Clarenca, môjho brata Clarenca. Počuješ to, Richard? No prečo si mu neprišiel na pomoc aspoň ty? “
„ Lebo som hľadal Clarenca, haha.. “ spupne sa rehotal vojvoda z Gloucesteru. „ No povedzte, mohol by princ z Walesu byť kráľom, keď verí nášmu bratovi? Škoda, že tu nie je, dobre by sa zabavil. “
Kráľ sa chvíľu neviazane chechotal, no zrazu mu tvár skamenela: „ Lancester už nikdy nebude kráľom. O to som sa už postaral. Yorkovci už priniesli príliš veľké obete. “
„ Vy nie ste kráľ, ale obyčajný uzurpátor. Niet vo vás kúska vznešenosti, “ sršala Margaréta a provokatívne Eduarda ignorovala pohľadom. Kráľ vyprskol: „ To hovoríte vy? Vy, ktorá ste ako zloduch znova vstúpila na pôdu tejto krajiny, len čo ste sa dozvedeli, že sa Warwick so mnou chce vysporiadať pri Barnete? To vaša vznešenosť vám kázala huckať proti mne Warwicka, Somerseta či Tudora? Celý váš život je samé klamstvo, intrigy a úklady. Ste nebezpečná zmija, ale už bez dediča. Trón nikdy nedostanete... Vojvoda z Gloucesteru, nože zájdi do Toweru pozrieť, či Henrichovi z Windsoru nič nechýba. Sľúbil som mu, že u mňa sa o život obávať nemusí... “
Margaréta sa prudko nadýchla a otočila sa ku kráľovi. Eduardovi hral na perách podivný úsmev.
Tej májovej noci roku 1471 bol v Toweri zavraždený posledný kráľovský lancastrovec Henrich VI. Anglický trón držal pevne v rukách potomok vojvodu z Yorku, Eduard IV. , no kdesi v bretaňskom exile čakal na svoju príležitosť 15-ročný Henrich Tudor.
Pokračovanie nabudúce.
Pripravil Ing. Róbert Sinai, pneuservis ROTKIV.